Obzreli ste si niekedy pozornejšie bezdomovcov postávajúcich blízko nákupných centier, ktorí väčšinou držia v ruke časopis Nota Bene? Osobne som ich dlhodobo prehliadala, radšej som sa ani nepozerala ich smerom. Nedávala som im peniaze, nekupovala som si od nich časopisy. Zmenilo sa to však potom, ako som sa začala venovať téme bezdomovectva v rámci mojej práce. Nedávno som pripravovala článok o fenoméne zo zahraničia, kedy ľudia kupujú kávu v podnikoch navyše práve pre ľudí bez domova. Skrátka, zaplatíte za osem káv, vypijete jednu, a zvyšné kávy zostanú pre bezdomovcov, ktorí si kávičku prídu vypiť do podniku. Chcela som vedieť, či by to fungovalo aj u nás. Okrem prieskumu v slovenských podnikoch som potrebovala aj príbeh človeka, ktorý sa ocitol na ulici.
Takto som sa zoznámila s Luciou. 36 ročná žena postávajúca pred petržalským nákupným centrom. Už piaty rok prespáva na ulici. Jej rodina žije na strednom Slovensku. Otec úspešný podnikateľ, mama bývalá zdravotná sestra, ktorá sa pred rokmi pridala k svedkom Jehovovým. Po tom, ako si Lucia v puberte postavila hlavu, že nebude dodržiavať jehovistické pravidlá, jej matka s ňou prerušila kontakty. Otec sa po rozvode s jej matkou o ňu veľmi nezaujímal, Lucia preto odišla za prácou do Bratislavy. Zamestnala sa ako predavačka v obchode. Našla si však partnera, ktorého si aj vzala. Vraj veľká láska. Po rokoch sa však z neho vykľul alkoholik a patologický hráč. Prehral a prepil všetko, čo mali. Luciu často mlátil. Za krádež sa dostal do väzenia. Za ten čas, čo bol na slobode však stihol narobiť enormné dlhy. Lucia ich nedokázala splatiť, prišla o strechu nad hlavou. Päť rokov sa pretĺka ulicami hlavného mesta. Mama o nej nechce nič počuť, s otcom stratila akýkoľvek kontakt. Snaží sa postaviť na nohy, no nikto ju nezamestná. Sťažuje sa na to, že pre zamestnávateľov sú ľudia bez domova tabu. Odchádza, vraj ide do nocľahárne, kde dostane teplú stravu. Odvtedy som ju pri obchode ešte nestretla.
Áno, káva či zadarmo, alebo suspended coffees, ako tomu hovoria v zahraničí, ju nespasí. Potrebuje strechu nad hlavou, teplé jedlo, čisté oblečenie. Veci, ktoré mnohí považujeme za samozrejmosť. No v zahraničí považujú za samozrejmosť, že takýmto ľuďom bez domova tí šťastnejší, ktorí sa nemusia takto prebíjať životom, neukážu chrbát, ale podajú pomocnú ruku. V Taliansku, kde zvyk kupovať suspended coffees v podnikoch vznikol, začali nedávno aj s kúpou jedla navyše. Aj táto situácia ukazuje aký veľký je rozdiel medzi vyspelosťou Slovenska a iných krajín. Kým v Taliansku, či Austrálii dokázali na projekte kávy pre bezdomovcov poblázniť ľudí, na Slovensku prevádzkovatelia podnikov takýchto ľudí častokrát ani nevpustia do podniku. Odrazom spoločnosti je tiež to, že slovenskí bezdomovci sú horšie upravení ako rovnakí ľudia na západe Európy. Jedno si však mnohí z nás nevieme priznať- stať sa to môže každému.