Začalo to minulý týždeň v jednom obchode s elektronikou. Potrebovala som novú nabíjačku na notebook. Hneď som si vyhliadla predavača, nech nestrácam čas, sama si to nenájdem. Podišla som teda k nemu a hneď som spustila, čo potrebujem. K tomu som sa mu posťažovala, že mám problém s jedným programom, a že som vlastne technický antitalent, čo však prináša veľa zábavných historiek. Jednu som mu stihla povedať. Na konci môjho monológu mi vraví: ,,Slečna, ale ja tu nepredávam, nechcel som vám skákať do reči, mrzí ma to.“ Od hanby som sa skoro prepadla, a dokázala som v tej chvíli povedať: ,,No máte také „pracovné „modré tričko ako predavač, kto to mal vedieť? “ hovorím mu s rozpačitým úsmevom. Do toho prišla z vedľajšej uličky (asi jeho manželka) a vraví: ,,To tričko som mu vyberala ja. Poďme. Dovidenia.“ A ja som sa od hanby chcela prepadnúť ešte viac ako predtým.
V ten deň som mala stretnutie s kamarátom. Po večeri sme sa spolu vybrali k jeho autu. Vôbec netuším, čo to je za značku, som rada, že poznám aspoň značku toho svojho. Ostatné autá rozoznávam len podľa farby. Tak teda jeho „červené auto“ bolo v akomsi športovom prevedení, veľmi nízke, ťažko sa doň nastupovalo. Až ma zamrazilo, keď som si predstavila, ako sa z neho budem štverať von pri vystupovaní. Aj sa tak stalo. Kamarát ma vyložil pred vchodom, a ja som len s ťažkým nádychom otvorila dvere. Nasledovalo veľmi trápnych niekoľko minút, kedy sa mi zamotala kabelka do kľučky na dverách, a moja zadná časť tela sa nedokázala odlepiť od sedadla. Vravím mu: ,,Ťažko sa mi od teba odchádza, ale tušila som to už na začiatku.“ Kamarát si však túto vetu vysvetlil úplne inak. Evidentne si nevšimol, ako nemotorne bojujem s gravitáciou, ktorá mi neumožňovala vyšvihnúť sa z auta. ,,Cítim to rovnako,“ začal, a mne už začalo trhať kútikom. ,,Aj ty si želáš, aby tento večer neskončil?“ pýta sa ma. Mohla som mu povedať, že cítim, ako pri ňom (a hlavne v tomto aute) zostarnem, ale nevydržala som to, a vybuchla som do smiechu.
Keď sme pri autách, musím sa k niečomu priznať. Nie som dobrá šoférka. Posledne, keď som sa potrebovala dostať autom z nákupného centra ku kamarátke, sa u mňa prejavila povestná ženská orientácia v priestore. Nikdy predtým som u spomínanej kamarátky nebola. Sadla som do auta, zapla Google maps, ktorý mi vôbec nefungoval, GPS nemám, spolieham sa preto zvyčajne na opis cesty kamarátmi. No poznáte to. Pri opise cesty počujete len- teraz ideš rovno, na prvej križovatke doprava, potom blablabla…. nejako sa tam vyskytla ďalšia križovatka, a oproti je kaderníctvo ( vtedy vám v hlave cinkne- kamarátka tam bola minule, úplne dobludu ju ostrihali), kým v hlave rozoberáte ako tam zle strihajú, tak prešvihnete časť opisovanej cesty.. Skrátka, dnes ani po x- tom opise som netrafila na dané miesto. Zavolala som si teda taxi. Keď som taxikárovi povedala, že chcem, aby mi len ukázal cestu a priviezol ma naspäť, povzdychol si, chytil si hlavu do rúk a jediné, čo z neho vyliezlo bolo: „S vami ženami sú len problémy. Ešteže ja som od svojej odišiel. “ Nakoniec ale usúdil, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť. Lúčil sa ale s touto pamätnou vetou. „Keď budete nabudúce volať taxi, tak si pýtajte Juraja.“ Takže vy ste Juraj? pýtam sa ho s úsmevom. „Nie, to je kolega,“ uškrnul sa a už ho nebolo.
Moje úsmevné „cestovateľské“ príbehy však pokračovali ďalej. Minulý týždeň som si pokojne sedela vo vlaku z Košíc do Bratislavy. Poviem vám, niet nad väčšiu pohodu, keď každý druhý cestujúci vytiahne po veľkej noci domácu klobásu, šoudru, šalát a vajíčka a pred sebou vidím pokrok staršej generácie. Keď cca 60 ročná pani píše do svojho notebooku, a oboma rukami naraz! Spolucestujúci číta Moliéra, krásne dopĺňa môjho Balzaca. Trojročné dieťa oproti cez uličku, ktoré so mnou cestovalo aj na východ, za víkend vyrástlo a zmúdrelo natoľko, že pochopilo, aké hlúpe je plakať celú cestu s prestávkami. Práve vtedy, keď si myslíte, že svoje životné šťastie ste našli v IC vlaku, to príde. ,,Teta, môžete si posunúť nohy, prosím ?“opýta sa ma to asi 25-ročný chlap. Nastala z mojej strany dramatická pauza. Duchaprítomný revízor, ktorý je vždy nablízku, chcel prelomiť trápne ticho. Videl môj zmätený a vystrašený pohľad. „Pani, no čo, nevieme si zvyknúť, že roky pribúdajú? „pýta sa ma so stareckým (kto do teba kameňom, ty doňho na sociálnych sieťach kameňom tiež, pozn.red.) úsmevom, štikol lístok a ten mladý fagan sa na mňa posmešne uškrtnul.
Ako tieto príbehy súvisia s ekonomickým blogom? Nijako priamo. Nepriamo tak, že v živote musíte počítať 🙂 s tým, že pri niektorých situáciách sa skrátka prepočítate. A to aj napriek tomu, že váš život sa točí prioritne okolo financií.