Od eka do eka

Dnešok je dňom, kedy na Slovensku končí éra fungovania 19-percentnej rovnej dane z príjmu. Dane štát zvyšuje všetkým firmám z 19 na 23 percent. Ľuďom s platom nad 3 310 eur mesačne sa daň zvýši z 19 na 25 percent. Pri tejto príležitosti som sa pozrela do histórie, čo všetko a akým spôsobom sa zdaňovalo v minulosti.

Dane mali od nepamäti  mimoriadne dôležitú úlohu v sústave finančných príjmoch štátu. Kapitalistická daňová sústava sa najskôr rozvinula v Anglicku. V polovici 17.storočia, v období vlády O. Cromwella, sa zaviedli nepriame dane z niektorých druhov tovaru každodennej spotreby,  ako je mäso, soľ, víno, cukor a tabak. Do 18.storočia zohrávala v anglickej daňovej sústave určitú úlohu i daň z pôdy a daň z obytných budov. Remeslá a priemysel platili licenčné poplatky spojené s povolením vykonávať takú činnosť. V Anglicku, ako aj v iných štátoch s merkantilistickú politikou malo vo finančných príjmoch štátu veľmi dôležitú úlohu clo vyberané za dovážaný a vyvážaný tovar. V roku 1798 sa v Anglicku uskutočnila reforma daňovej sústavy, ktorá zaviedla daň z príjmu. Daň zahŕňala príjmy z poľnohospodárstva,  priemyslu, z úrokov a dividend a z činnosti slobodných povolaní, z penzie a miezd za námezdnú prácu.  Po zavedení dane z príjmu sa postupne obmedzovali nepriame dane a clá, ktoré úplne zanikli v polovici 19.storočia v súvislosti s víťazstvom koncepcie slobodného obchodu v Anglicku.

V ostatných štátoch, ako napríklad vo Francúzsku či Rusku boli nepriame a priame dane, clá a dane z pôdy a priemyselnej činnosti základom daňovej sústavy takmer počas celého 19.storočia. V čase Francúzskej revolúcie sa v tejto krajine zrušili nepriame dane. Opäť ich zaviedol Napoleon a rozširovali ich ďalšie vlády. Daň z príjmu sa podľa anglického vzoru zaviedla aj v Prusku v roku 1983 a Francúzsku v roku 1916. Daňové príjmy týchto štátov v 19.storočí rástli rýchlejšie ako iné rozpočtové príjmy. V Anglicku napríklad dosahovali na konci 19.storočia 60 až 70 percent všetkých finančných príjmov.  Boli aj časy, kedy ľudia platili ozaj bizardné dane. Tu je len zopár príkladov z nich.

Daň z brady

Prvýkrát ju zaviedol  anglický kráľ Henrich VIII., ktorý sa rozhodol zdaniť brady v roku 1535. Hoci každý v kráľovstve musel zo svojej brady odvádzať daň, Henrich VIII. si tú svoju ponechal. Daň bola progresívna a menila sa podľa spoločenského postavenia vlastníka brady. Znovu ju zaviedla jeho dcéra Alžbeta I., ktorá tiež došla k presvedčeniu, že brady by mali byť zdanené. Daň na brady uvalená Alžbetou I. závisela od veku a postavenia jej majiteľa. Týkala sa každej brady, ktorá nebola holená viac než dva týždne.

Daň z okien

Daň z okien zaviedol kráľ Viliam III. v „zákone o náprave znehodnotených peňazí“ z roku 1696. Nastali ostré výmeny názorov o nápade zaviesť daň z príjmu, a tak sa rozhodol zdaniť okná. Veľa ľudí bolo totiž presvedčených, že vládu nie je absolútne nič do toho, koľko zarábajú. Daň pozostávala z dvoch častí: paušálnej sadzby 2 šilingy na dom a v prípade počtu okien nad 10 aj z variabilnej sadzby, ktorá sa odvíjala od počtu okien. Ďalšie navýšenie daní nastalo pri počte okien nad 10 a nad 20, hoci to sa v roku 1766 znížilo na 7 okien a v roku 1825 sa znovu zvýšilo na 8. Daň z okien predstavovala významný spoločenský, kultúrny a architektonický faktor v anglickom a škótskom kráľovstve a neskôr vo Veľkej Británii 17. a 18. storočia. Tie najbohatšie rodiny v kráľovstvách túto daň využívali na svoje odlíšenie od majetkovo nižších vrstiev. Svoje zámočky a vidiecke sídla si dali navrhovať tak, aby v nich mali čo najviac okien a v extrémnych prípadoch sa budovali okná aj v nosných stenách. Daň z okien takto vytvorila prehliadku okázalosti. Túto daň zrušili až v roku 1851.

Daň z hlavy

Daň z hlavy zaviedol v Británii v 14. storočí maloletý kráľ  Richard II. Daň bola zdvihnutá trikrát, v rokoch 1377, 1379 a 1381. Zakaždým sa trochu zmenila. V roku 1381 každý odvádzal rovnakú čiastku. Každý obyvateľ v Anglicku vo veku aspoň 15 rokov musel zaplatiť jeden šiling. Hlavne roľníci v tom videli mimoriadnu nespravodlivosť. Ak ste boli bohatí, šiling neznamenal nič. Ak ste však boli chudobní, aj ten šiling bolo ťažké zohnať.

Medzi roľníkmi začal narastať odpor voči spôsobu vládnutia a vznikali vzbury. Keď morová epidémia v rokoch 1349 až 1351 zabila tretinu až polovicu obyvateľov, nastal nedostatok práce. Zvýšil sa po nej dopyt, čím vzrástla jej cena.

Peter Veľký mal podobný nápad, akurát to nazval daň z duše. Zaviedol ju v roku 1718 a ak ste boli ateista a neverili, že nejakú dušu máte, túto daň ste platiť nemuseli. Namiesto toho ste však museli zaplatiť odpadlícku daň, a to v rovnakej výške, ako bola daň z duše.

Daň zo sladkostí

V septembri 2009 sa štát Illinois rozhodol zdaniť sladkosti vyššou sadzbou než ostatné potraviny. Daňový úrad dôkladne vysvetlil že „ak niečo obsahuje múku alebo sa musí uchovať v chlade“, nepovažuje sa za sladkosť a zdaňuje sa rovnakou sadzbou ako ostatné potraviny. Tým toto úradné nariadenie zaradilo jogurt s hrozienkami medzi sladkosti, no jogurt s praclíkmi medzi obyčajné potraviny. Tyčinka Snickers je úradne sladkosť, tyčinka Twix bežná potravina. Tyčinka Milky Way Midnight sladkosť, pôvodná tyčinka Milky Way zase obyčajná potravina. Bude asi zaujímavé sledovať vývoj poklesu obezity v tomto štáte.

Kartová daň

Kartová daň je krásnym príkladom snahy panovníkov zdaňovať čokoľvek, čo je obľúbené a príjemné. V čase zavedenia tejto dane boli kartové hry po večeri veľmi populárne (čo iné im ostávalo, keď ešte nebola televízia ani playstation) a kráľ zacítil ďalšiu možnosť oholiť svojich poddaných. Túto daň zaviedol anglický kráľ Jakub I. (16. – 17. storočie), ktorý vydal zákon nariaďujúci označenie kariet ako dôkaz zaplatenia dane miestnym výrobcom kariet. Až do 4. augusta 1960 podliehali balíčky hracích kariet vytlačené a predávane v Spojenom kráľovstve daňovej povinnosti a pikové eso nieslo označenie výrobcu a oznam, že za príslušné karty je nutné zaplatiť daň.

Daň z moču

Bohatí Rimania mali vlastné kanalizačné systémy, no nižšie vrstvy používali nočníky, ktoré vyprázdňovali do žumpy. Ich obsah sa potom zbieral a ako surovina mal veľa použití v priemysle a službách. Existuje niekoľko ojedinelých správ o tom, že sa používal aj na bielenie zubov (údajne v oblasti dnešného Španielska). Moč sa používal pri vyčiňovaní koží a využitie našiel aj pri čistení a bielení odevu, predovšetkým tóg. Ani jedna z týchto činnosti nebola práca, ktorá by vyslovene voňala. Na počesť Nerovho nástupcu cisára Vespasiána, ktorý daň znovu zaviedol, sa jeho menom označujú verejné záchody alebo pisoáre vo viacerých jazykoch (francúzština: vespasiennes, taliančina: vespasiani, španielčina: vespasiana, rumunčina: vespasiene). Je otázne, či by ho to potešilo. Pecunia non olet (peniaze nesmrdia). Táto veta sa vžila práve v súvislosti z dani z moču. Keď sa Vespasiánov syn Titus sťažoval na nechutnosť tejto dane, otec mu ukázal zlatú mincu a povedal známy výrok. Táto fráza sa používa dodnes, keď chceme zdôrazniť, že peniaze nie sú znečistené svojim pôvodom.