Od eka do eka

Zástancovia olympijských hier tvrdia, že enormné sumy peňazí, ktoré štát investuje do ich  organizovania, majú v konečnom dôsledku pozitívny dopad nielen na cestovný ruch, revitalizáciu miest, dobudovanie ciest, ale aj na celkové naštartovanie ekonomiky krajiny. To sú tajné túžby aj slovenského premiéra Róberta Fica, ktorý  by si vedel predstaviť  naše spoluorganizovanie zimných olympijských hier  v roku 2022 spoločne s Poľskom. Túto zimnú olympiádu chce údajne zabojovať aj  Barcelona, St. Moritz, Ľvov, Brašov a Oslo.

Záujem každej krajiny, ktorá sa podujme na organizovanie hier, je predovšetkým podporiť cestovný ruch, čo by sme potrebovali ako soľ. Tento cieľ sa doposiaľ najviac podarilo mestám Barcelona a Sydney, ktoré sa po skončení hier stali vyhľadávanou turistickou destináciou, a tento „punc“ si udržujú dodnes.  Podarí sa to Slovensku či Poľsku? Možno aj áno, ale len v prípade, že Poliakom nedáme na starosť catering. Inak sa môžeme s turistami nadobro rozlúčiť.

Keď sa však pozrieme do minulosti na štáty, ktoré majú organizovanie hier za sebou,ich  honba za vidinou podpory cestovného ruchu nakoniec podlomila kolená ich domácej ekonomike.  Medzi najodstrašujúcejšie príklady patrí Grécko.

Aténam prinieslo usporiadanie hier v roku 2004 enormné ekonomické problémy.  Mesto sa totiž chcelo pred svetom prezentovať ako moderné mesto s bohatou históriou, vynaložilo tak obrovské sumy peňazí do vybudovania infraštruktúry, letiska či metra.  Práve pre príliš prehnané plány muselo mesto čeliť časovému sklzu vo výstavbe športovísk, kedy robotníci museli ešte mesiac pred začiatkom hier stavať pri umelom osvetlení. Vo výsledku sa rozpočet na olympiádu viac než zdvojnásobil, presiahol sumu 15 miliárd dolárov. To predstavovalo až  7 percent HDP krajiny. Navyše, v tom čase sa grécka vláda rozhodla, že by to mala byť práve ona, ktorá sa postará o výdavky. Chcela sa tak vyvarovať príliš komerčným hrám a obnoviť pôvodného ducha hier, čo ale všetci dobre vieme, znamenalo pre krajinu katastrofu. Dnes, s odstupom niekoľkých rokov Grécko stále hľadá spôsoby, ako zachrániť chátrajúce megalomanské stavby pre nepopulárne športy v krajine ako je baseball, pozemný hokej či ping pong.

Argumenty proti organizovaniu hier je hneď niekoľko. Okrem toho, že v mnohých prípadoch sa usporiadateľské štáty dostali do veľkých dlhov, priniesli hry aj zvýšenie cien tovarov a služieb, ktoré sa po skončení olympiády nevrátili častokrát na rovnakú úroveň ako pred usporiadaním hier.  Hry takisto ponúkajú  krátkodobé zamestnanie, no neriešia dlhodobú nezamestnanosť.

Náklady štátov na organizovanie olympiády

V histórii organizovania hier sa však nájdu aj žiarivejšie príklady, kedy hry krajine ekonomicky pomohli. Napríklad minuloročné letné olympijské hry v Londýne poslúžili krajine k naštartovaniu ekonomiky v čase, keď to najviac potrebovala.  Vybudovanie olympijskej dediny na východe Londýna prispelo k rozhýbaniu stavebníctva v celej Veľkej Británii. Zhruba 95 percent kontraktov na jej výstavbu si rozdelili britské stavebné firmy, celková hodnota týchto zákaziek dosiahla takmer šiestich miliárd libier. Ekonomický dopad pre britskú metropolu za organizovanie hier bol približne  508 milióna libier. Túto sumu si rozdelili hotely, maloobchodníci, supermarkety, reštaurácie či cestovné agentúry.  O  zhruba 1,14 miliardy libier bol lepší výkon ekonomiky vďaka znásobeným efektom sektorov, ktoré profitovali práve z rastúcich útrat. Tie boli hlavne od medzinárodných turistov, nie od domácich spotrebiteľov. Krajine sa podarilo aj vďaka olympiáde znížiť nezamestnanosť v krajine.

Čína počas štyroch rokov pred olympiádou minula okolo 40 miliárd dolárov, čo predstavuje približne 0,3 percenta jej ročného HDP. Z toho dve miliardy išli priamo na štadióny a zariadenia. Väčšina celkovej investície ani nesúvisela priamo s olympiádou. Stavali sa za ňu domy, cesty, dopravné systémy a infraštruktúra. Rovnako ako mnoho prieskumov uskutočnených po hrách, sú aj dopady na čínsku ekonomiku diskutabilné. Číne olympiáda priniesla hlavne zlepšený imidž a postavenie na diplomatickom poli.

Náklady na organizáciu ZOH by pre Slovensko a Poľsko by predstavovali 1,5 až 2 miliardy dolárov, približne štyridsať percent by hradil Medzinárodný olympijský výbor. Slovensko by sa na nákladoch podieľalo asi dvadsiatimi percentami. Poliaci nám prenechajú organizáciu alpského lyžovania , ktoré by sa malo konať v Jasnej, a pravdepodobne aj akrobatického lyžovania.  Predstavitelia  Slovenského olympijského výboru by si vedeli predstaviť na Slovensku aj hokejový turnaj mužov a žien, ale  aj biatlonové súťaže.  To by ale pre nás znamenalo dobudovanie viacerých športovísk. V prípade úspešnej kandidatúry by bola nevyhnutná aj rekonštrukcia popradského letiska a vybudovanie olympijskej dediny s kapacitou okolo 1 800 miest.

Ekonómovia však upozorňujú na fakt, že práve  budovanie štadiónov a športových stredísk či olympijských dedín  je pre ich neskoršiu slabú využiteľnosť  vo väčšine zlou investíciou. Ich samotné udržiavanie potom totiž vlády stojí milióny eur ročne. Napríklad olympiáda v roku 1976 v Montreale stála v dnešných cenách šesť miliárd dolárov. Trvalo im potom až tridsať rokov , kým tieto peniaze splatili. Dnes z tohto je nemoderný a nevyužívaný olympijský štadión.  Nad problémom nedostatočného využívania športovísk a štadiónov vždy pred akciou zvíťazia očakávania rastu HDP a ekonomické dopady, ktoré má akcia priniesť. Očakávania sú ale vždy premrštené.

Príkladom je  svetový šampionát vo futbale, ktorý bude v roku 2022 organizovať Katar. Tento arabský štát totiž minie 70 miliárd dolárov na výstavbu piatich nových štadiónov a infraštruktúru.  V prepočte na jedného z dvoch miliónov obyvateľov to vychádza na 35 tisíc dolárov na hlavu. Keď porovnáme výšku výdavkov s predpokladanou päťpercentnou návratnosťou investície do svetového šampionátu, potom sa dostaneme na nutné ročné výnosy 3,5 miliardy dolárov. A to je úplne nepravdepodobné.

DOPADY ORGANIZOVANIA ZOH 2022 PRE SLOVENSKO V SKRATKE:

Za olympiádu:

viac zahraničných turistov ( Atlante po roku 1996, kedy organizovala olympijské hry, sa zvýšil počet medzinárodných spoločností, ktoré tam sídlia až o 30 percent. Barcelona sa vďaka hrám stala najnavštevovanejšou európskou metropolou)

lepšie cesty (potreba dobudovania infraštruktúry- v Pekingu v roku 2008 minuli na olympiádu 40 miliárd eur, z toho len 2 miliardy išli na vybudovanie športovísk a zariadení, zvyšok išlo na infraštruktúru)

viac pracovných miest (najmä v stavebnom priemysle, išlo by ale o krátkodobé zamestnanie, neriešilo by to problém dlhodobej nezamestnanosti, ktorý na Slovensku máme)

polepšil by si stavebný sektor (vybudovanie olympijskej dediny na východe Londýna prispelo k rozhýbaniu stavebníctva v celej Veľkej Británii, zhruba 95 percent kontraktov na jej výstavbu si rozdelili britské stavebné firmy)

naštartovanie cestovného ruchu (prilepšiť si môžu hotely, maloobchodníci, supermarkety, reštaurácie či cestovné agentúry)

Proti olympiáde:

nečakané výdavky počas prípravy (olympiáda v roku 1976 v Montreale stála v dnešných cenách šesť miliárd dolárov. Trvalo im potom až tridsať rokov, kým tieto peniaze splatili. Tieto hry boli prvými, u ktorých sa ukázalo, o aký stratový podnik ide. Dlh vo výške 1,5 miliardy dolárov totiž mesto splatilo len v roku 2006. Aby mesto nezískalo svoje peniaze ešte neskôr, došlo tu napríklad k zvýšeniu dane z tabakových výrobkov. Prečo sa teda nevyplatila? Zasiahol ju napríklad bojkot niektorých afrických zemí, ktoré protestovali proti účasti Nového Zélandu. Takisto korupcia a mizerné plánovanie.

nevyužité športoviská po olympiáde (Grécko stále hľadá spôsoby, ako zachrániť chátrajúce megalomanské stavby pre nepopulárne športy v krajine ako je baseball, pozemný hokej či ping pong)

zvýšenie cien tovarov a služieb (obchodníci využijú olympiádu na zvýšenie cien, nielen služieb, tak to bolo vo všetkých mestách, kde sa doposiaľ olympiády organizovali. V Londýne sa minulý rok predražila mestská doprava o osem percent)