Od eka do eka

„Novinár je  podľa konvenčnej predstavy figúra, ktorej vandrujú manžety od zápästia po lakeť a vylieza pútko od kabátu. Žurnalisti sa pohybujú na okraji spoločnosti. Majú podobný údel ako herci či speváci. Každý poriadny živnostník by odmietol dať im svoju dcéru za manželku. Mávajú dlhy, preto sú komický element. Obliekajú sa nedbalo, alebo s prehnanou eleganciou. Mávajú biedu a veľa detí. Úradníci, politici, ekonómovia, a vôbec všetci tí ťažkí a seriózni ľudia, uvidiac novinára, roztiahnu tvár k blahosklonnému úsmevu, a žartujú s nimi harašivým úsmevom. Ale nikdy si o nich nemyslia nič dobré, pretože novinári sú takí komickí ľudia,“ povedal raz známy český spisovateľ ,humorista a novinár Karel Poláček.

Mal asi pravdu.  Sám bol novinárom, vedel, o čom rozpráva.  Poláček žil v rokoch 1892 až 1945- od tých čias sa však niekoľko vecí v povahe a živote novinárov z môjho pohľadu zmenilo.  Byť  uhundraný, večne zaneprázdnený,  rozlietaný, čiastočne zanedbaný, prinajhoršom rozvedený alebo večne sám, zadlžený a o ilúzie okradnutý novinár, ktorý častokrát za vidinou slávy, služby verejnosti a ochrany demokracie či možno niektorí ozaj aj pre peniaze, obetuje svoj život na úkor žurnalistike…Nie je ľúbivá predstava. Nie je tajomstvom, že novinári majú častokrát problémy vo vzťahoch, sú silní individualisti, prácu majú často ako životnú prioritu. Jeden by povedal, že sú  skrátka takí blázni.

Avšak  ľudia, ktorí denne píšu do novín, či pracujú v televízii alebo informujú ľudí prostredníctvom rozhlasu, sú vo väčšinou nesmierne inteligentní  a vnímaví ľudia so zmyslom pre humor, ktorí oproti bežným smrteľníkom majú tú výhodu, že sú v centre diania, sú pri udalostiach, ktoré menia spoločnosť, sú často pri kľúčových rozhodnutiach politikov. Môžu veľa vecí ovplyvniť, zmeniť. A to je pocit, ktorý sa ťažko opisuje, definuje, ale pre ktorý sa vám oplatí položiť v živote isté obete. Moje rozhodnutie stať sa novinárkou neľutujem, a nikdy ani nebudem.

Môj pracovný čas nemá začiatok ani koniec, myšlienkami som stále pri písaní a hľadaní nových tém. Pracujem od pondelka do nedele. Fascinuje ma svet politiky, médií, ekonómie. Fascinuje ma, keď môžem byť v centre diania. Keď sa dostávam k informáciám ako prvá. Keď dokážem vyvolať verejnú diskusiu. Keď nahnevám politikov, a prinútim ich k prehodnoteniu ich činov.

Ekonomike a písaniu o nej som sa začala venovať pred troma rokmi. Nikdy som ju neštudovala, na vysokej škole som mala jeden jediný predmet venovaný ekonomickej žurnalistike. Cítila som, že mám akýsi hendikep. Veľa som študovala a študujem, aby som viedla s ekonómami a politikmi seriózne debaty o ekonomickej situácii vo svete. Nedávno som sa na jednej konferencii stretla so známym ekonomickým novinárom Petrom Spiegelom z Financial Times. Ten ma razom zbavil pochybností o tom, či môžem byť bez ekonomického vzdelania rovnocenným partnerom ekonómov, analytikom, a v konečnom dôsledku politikom (ktorí, ako vieme, sami  častokrát neoplývajú potrebnými informáciami a vedomosťami v rôznych oblastiach).  Rada by som sa s vami podelila o časť z rozhovoru, ktorý ma uistil, že sa vydávam správnym smerom. Na čo ma však upozornil je fakt, že slovenskí novinári oproti svojim kolegom zo zahraničia častokrát málo bijú na poplach, nenútia politikov, aby naozaj konali v prospech ľudí. Priznávam, že uvedomujem, že v čase, keď má Slovensku rekordnú nezamestnanosť, prehnilé súdnictvo, zadĺžené zdravotníctvo a hroznú infraštruktúru, je snaha novinárov donútiť politikov k činom častokrát príliš slabá. Nech je tento blog predzvesťou nápravy.

Úryvok  z rozhovoru

Bol a je podľa vás ten tlak na politikov zo strany novinárov dostatočný?

Peter Spiegel ( Financial Times): Ľudia trochu zabúdajú, že novinári bili na poplach a hovorili o tom, ako sa nielen v Európe, ale aj v USA objavuje finančné inžinierstvo, ktoré je nebezpečné. Písalo sa o hypotekárnej bubline v Írsku, v Kalifornii či Španielsku. Vo všeobecnosti si však myslím, že je spravodlivé a namieste povedať, že takých článkov bolo málo a objavovali sa zriedkavo. Nechali sme sa unášať prúdom a podľahli eufórii. Nevideli sme deficitnú krízu, ktorá bola na ceste. Odvtedy sme to však rýchlo dobehli, krízu dobre vysvetľovali a dostávali sa k jej hlavným príčinám.Novinári by mali do politikov neustále vŕtať, pretože inak im dovolíte, aby obrali štát aj o posledné euro.

Myslíte si, že by európski ekonomickí novinári mali mať lepšie vzdelanie?

Peter Spiegel (Finacial Times): Áno aj nie. O čo ide. Mám titul z Londýnskej ekonomickej školy, presnejšie London School of economics, takže mal som nejaký základ skôr než som dostal túto prácu, ale nie som ekonóm. Povedať však, že každý, kto chce písať o financiách, by mal byť ekonóm, je nefér a nemyslím si, že je to správne. Nie je to také komplikované, aby ste museli mať PhD. z ekonomických štúdií, dá sa tomu rozumieť aj bez toho. Analogicky, v mojom predchádzajúcom zamestnaní som bol vojnovým korešpondentom v Iraku a Afganistane. Musel som byť vojakom, aby som mohol písať o vojne? Nemusel. Áno, našli by sa vojaci, ktorí by povedali, že nemám ani šajnu o tom, čo je to vojna, ako sa opovažujem o nej písať. Ak pracujete v športovej redakcii , musíte byť bezpodmienečne aktívnym športovcom, aby som mohli písať o športe? Nie, nemyslím si.

Je písanie najmä o kontaktoch?

Peter Spiegel ( Financial Times): Podľa mňa je práca ekonomického novinára o tom, že vyhľadám ľudí, ktorí o tom vedia viac, rozumejú o čo ide, a vedia mi to vysvetliť. Mám niekoľko desiatok ľudí, ktorým môžem každý deň zavolať a povedať : „nerozumiem, o čo ide, mohli by ste mi to vysvetliť, prosím?“. Klasický príklad sa stal pred dvomi týždňami so záchranným programom pre najväčšiu írsku banku. Hovorili o niečom, čo sa nazýva zmenkou alebo dlžným úpisom. Do dnešného dňa si nie som istý, či na 100 percent rozumiem, čo sú zmenky či dlžné úpisy, a na akom princípe fungujú.[smiech] Je to skrátka neuveriteľne komplikované. Vždy keď na ne príde reč, mám v Dubline bankárov, ktorým zavolám a poviem „vysvetlite mi to ešte raz“. Nemyslím si, že novinár, ktorý chce robiť financie alebo ekonomiku, musí mať ekonomické alebo finančnícke vzdelanie. Musí však vedieť pýtať sa správne otázky, vyhľadať múdrych ľudí, ktorí mu ich vysvetlia. Myslím, že o tom je celá žurnalistika. Nájsť múdrych ľudí, ktorým dôverujete, ktorí vám to vysvetlia. To je práca novinára. Nie sme odborníci na všetko, a ani nimi nemôžeme byť. Ide o to, aby sme vedeli rýchlo identifikovať, kto hovorí pravdu a dokáže nám veci vysvetliť.

Viac sa dočítate: http://spravy.pravda.sk/ekonomika/clanok/260236-bez-novinarov-by-politici-obrali-ludi-o-posledne-euro/