Od eka do eka

Nedávno som natrafila na zaujímavý citát. „Socializmus sa zrútil, pretože nedovolil, aby ceny odrážali ekonomickú realitu. Kapitalizmu hrozí zrútenie, pretože nedovoľuje cenám, aby odhalili ekologickú realitu.“ Správy z médií nám každý deň prinášajú dôkazy o konflikte medzi ekonomikou a prírodnými zdrojmi: prepad rybolovu, odlesňovanie, zvyšovanie hladiny oxidu uhličitého, klimatické otepľovanie, roztápanie ľadovcov,  zvyšovanie hladiny morí, miznutie fauny a flóry.  To sú fenomény, ktoré čoraz väčšmi doliehajú na ekonomiku.

Niekoľko zaujímavých čísel z Číny nám umožní lepšie si predstaviť, prečo nás naša ekonomika nemôže doviesť tam, kam chceme ísť. Čína so svojou vyše miliardou obyvateľov je najľudnatejšou krajinou planéty, a od roku 1980 má najrýchlejší ekonomický rast na svete.  Ak by jedného dňa mal mať každý Číňan jedno alebo dve autá a míňal by toľko benzínu ako Američan,  Čína by každý deň spotrebovala vyše 80 miliónov barelov ropy- súčasná celosvetová denná produkcia je asi 75 miliónov barelov.  Podobne je to s papierom: s modernizáciou Číny rastie spotreba papiera. Ak by súčasných 35 kilogramov na osobu a rok malo dsiahnuť amerických 342 kilogramov, potreby Číny by prevýšili súčasnú svetovú produkciu.  Lesy by to neprežili.  Čína si preto nemôže osvojiť západný model priemyselného rozvoja: prírodné zdroje na to nestačia.

Ak táto ekonomika založená na spotrebe, rope a autách nemôže vyhovovať Číne, tým menej bude vhodná pre Indiu s jej miliardou obyvateľov, ako aj pre dve miliardy ľudí v rozvojových krajinách.  Vo svete, ktorý disponuje jediným ekosystémom a vyznačuje sa rastúcou integráciou globálnej ekonomiky, vedie tento model k zlyhaniu aj v priemyselne rozvinutých krajinách. Príklad Číny ukazuje naliehavú potrebu postaviť novú stratégiu- ekonómiu šitú na mieru Zeme.

Trvalo udržateľná ekonomika dbá na to, aby neprekročila trvalé výnosy ekosystémov, či sú to loviská rýb, lesy, obrábateľná pôda, pôda určená na chov. Hoci sú tieto ekologické princípy dlhodobo známe, vlády stále uprednostňujú ekonomický rozvoj, ktorý neberie ohľad na trvalé výnosy ani na krehkú rovnováhu v prírode. Tlak na ekosystémy v priebehu posledného polstoročia prekročil kvôli ekonomickému rastu po všetkých stránkach limity trvalého výnosu. Svetová spotreba rýb vzrástla na päťnásobok,  spotreba papiera na šesťnásobok, množstvo hovädzieho dobytka, oviec a kôz na svetovej úrovni sa zdvojnásobila.  „Tento vývoj zanechal vážne dôsledky na prírodných zdrojoch, či ide o stavy rýb, lesov, alebo pozemkov určených na chov. Došlo k tomu preto, že trhové ceny za tovar a služby nezahŕňajú náklady zo sociálnej oblasti ani zo sféry životného prostredia,“ konštatuje vo svojej štúdii Oystein Dahle, bývalý viceprezident spoločnosti Esso pre Nórsko a Severné more.

Ako ďalej vo svojej štúdii vysvetľuje, ekosystémy zabezpečujú aj služby, ktorých hodnota niekedy prevyšuje hodnotu produktov. „Aby sa zabezpečila ich ochrana, je potrebné zohľadniť túto hodnotu v trhových ukazovateľoch. Istotne to nie je jednoduché vypočítať ju, ale je rozhodne lepšie aspoň približne ju odhadnúť než ju považovať za nulovú, ako sa to robí dnes. Napríklad les, ktorý rastie na brehu rieky, hrá rolu pri regulácii povodňových vĺn a umožňuje infiltráciu zrážok do pôdy. Toto jeho pôsobenie má oveľa vyššiu hodnotu, než má produkcia dreva- avšak na trhovej hodnote sa to neodrazí, lebo ťažobné spoločnosti sa nestarajú o náklady, ktoré vyvolá obmedzenie tejto funkcie lesa, spôsobené výrubom stromov, píše sa v štúdii.

Systémová zmena, potrebná na postavenie ekologickej ekonomiky, vyžaduje radikálnu zmenu ekonomických ukazovateľov tak, aby brali do úvahy princípy ekologickej udržateľnosti. Jednou z ciest je podľa enviromentálneho analytika Lestera Browna zrušenie dane z príjmu a zavedenie poplatku za znečistenie, najmä za aktivity spôsobujúce emisie uhlíka a za plytvanie vodou. Zahrnutie nákladov na životné prostredie do cien tovarov a služieb by umožnilo, aby cena odrážala ekologickú realitu, čo by uľahčilo prechod z ekonomiky založenej na uhlíku na ekonomiku založenú na vodíku. Ekologická ekonomika by sa dotkla všetkých stránok nášho života: osvetlenia, stravovania, bývania, voľného času aj počtu detí. „V ekonomickom systéme, v ktorom ceny odrážajú skutočné náklady, by želateľné ekonomické rozhodnutia neboli v protiklade k zodpovedným ekologickým rozhodnutiam. Ekologická ekonomika ponúkne svet, v ktorom človek bude s prírodou v harmónii, nie v rozpore,“ tvrdí Brown.

Ako je dlhodobo známe, mnohí eko- odborníci dnes odporúčajú, aby ekologická ekonomika nezávisela od fosílnych palív, ale aby využívala energiu pochádzajúcu zo slnka, ako napr.vietor a slnečné svetlo, ale aj geotermálnu energiu, ktorá využíva teplo z hlbín zeme. Potvrdzujú teda Brownovu teóriu, že má byť založená na vodíku a nie uhlíku.

Veterná, slnečná či geotermálna energia predstavujú nevyčerpateľný zdroj. Niektorí odborníci tvrdia, že ak by sa sumy investované do ropného sektora v roku 2000 (756 miliárd dolárov) boli investovali do veternej energie, takto vyrobená elektrická energia by mohla uspokojiť pätinu svetovej spotreby. Vďaka novým zdrojom energie by rozvojové krajiny mohli znížiť dovoz ropy, čo by im umožnilo investovať kapitál do lokálnych zdrojov energie. Pretože len málo krajín má ropné ložiská, ale všetky krajiny majú prístup k veternej a slnečnej energii. Vzhľadom na ekonomický rast a tvorbu pracovných miest predstavujú nové energetické technológie veľkú šancu.

Vybudovať ekologickú ekonomiku nebude ľahké, ale každá z jej zložiek už existuje aspoň v jednej krajine. Veterné farmy v Dánsku, slnečné kolektory v Japonsku,  znova vysádzané lesy v Južnej Kórei spolu s čestným miestom, ktoré zaujíma v Holandsku bicykel , a s recyklovaním ocele v Spojených štátoch umožňujú aspoň sčasti zazrieť tvár tejto ekologickej ekonómie, čo sa začína na svete objavovať.

Každoročne Observ’ER vydáva správu o stave OZE v krajinách Európskej únie. Vo februári 2012 vyšlo 11. vydanie správy „The State of renewable energies in Europe 2011“, v ktorej sa nachádzajú nielen základné informácie o obnoviteľných zdrojov energie a ich využití, ale predovšetkým analýza vzťahov medzi produkciou energie z OZE, zamestnanosť a finančným obratom v členských štátoch EÚ.

V roku 2010 sa obnoviteľné zdroje (OZE) podieľali vo všetkých štátoch EÚ spoločne podielom 12,4 % na celkovej hrubej konečnej spotreby energie, zatiaľ čo v roku 2009 to bolo 11,5 %. Ide tak o medziročný nárast +0,9 percentuálneho bodu.

Viac na tejto stránke : http://setis.ec.europa.eu/newsroom-items-folder/new-eurobserv2019er-publication-released-2018the-state-of-renewable-energies-in-europe2019