Od eka do eka

Zwangwirtschaft je termín pre rôzne formy štátneho kapitalizmu, v ktorom majiteľ nemôže nakladať s jeho majetkom podľa vlastného uváženia, ale musí sa podriadiť orgánom štátu. Francúzska vláda tento model úspešne využíva. Peugeot a ArcelorMittal sú žiarivým príkladom.

Francúzsko je veľmi krásna krajina, Francúzi majú takmer všetko. Dobré víno, výbornú kuchyňu, vysoké hory, more s riviérou, bohatú  históriu a kultúru. Francúzsko je tiež jedným z priemyselne najrozvinutejších krajín sveta.  Človek by si myslel, že to môže vyzerať ako raj. Politici, ktorí sú väčšinou socialistického zmýšľania v to tiež veria. Preto sa snažia udržať tento raj pre krajinu za každú cenu.  „V dnešnom globálnom svete však  vlastenecko-socialisticko-demagogická politika spojené so silnými odbormi nie je najlepšou cestou na stabilný a udržateľný rast, alebo aspoň k udržaniu súčasného stavu (stagnácie) ekonomiky a životnej úrovne,“ hovorí  Michal Valentík, hlavný investičný stratég Generali PPF Invest.

Francúzske hospodárstvo prešlo v priebehu niekoľkých posledných desaťročí z relatívne  trhového hospodárstva  na zmiešané hospodárstvo, ale v posledných mesiacoch  naberá znaky Zwangwirtschaftu, tvrdí Valentík.  Tento termín prvýkrát použil  Ludwig von Mises, ktorý je predstaviteľ ekonomického myslenia Rakúskej školy. Zwangwirtschaft je termín pre rôzne formy štátneho kapitalizmu.  Je to hospodárstvo, v ktorom majetok patrí súkromným osobám, ale v skutočnosti vlastník nemôže nakladať s jeho majetkom podľa vlastného uváženia, ale musí sa podriadiť orgánom štátu. Tým sa vlastne hospodárstvo tvári ako kapitalistické, ale v skutočnosti je to forma socializmu. Najslávnejší Zwangwirtschaft bol za nacistického Nemecka, Francúzsko sa tomuto modelu začína míľovými krokmi približovať.

Prvým  významnejším prípadom v nedávnej minulosti je kauza okolo výrobcu automobilov, spoločnosti PSA. PSA vyrába autá Citroën a Peugeot a to už od roku 1890. PSA sa rozhodla zatvoriť jednu zo svojich tovární, čo by znamenalo prepustenie osem tisíc pracovníkov. „To vzbudilo vlnu nevôle vo vládnych kruhoch a majitelia Peugeotu sa musela dostaviť na koberček pred ministra priemyslu, ktorý ich poučoval čo je to vlastenectvo. Minister mimo iného prehlásil, že Peugeot nepatrí len akcionárom, ale je súčasťou francúzskej histórie, ich územia a národného myslenia.  Preto vláda spoločne s odbormi požaduje, aby bola výroba zachovaná,“ uzatvára Valentík.

Tvrdí preto, že tamojšia vláda a odbory žijú mimo realitu. Peugeot predáva polovicu svojej produkcie v Európe, finančná kríza v rokoch 2008 a 2009 a súčasná dlhová kríza zapríčinila zníženie dopytu po automobiloch. Preto i produkcia nových áut vo Francúzsku za posledných sedem rokov klesla priemerne o 42 percent. Preto je Peugeot v strate a každý mesiac pri zachovaní súčasnej kapacity a i počtu zamestnancov sa straty navyšujú o 140 miliónov euro.

Aj napriek týmto záporným číslam sa vláda a odbory snažia o zachovanie pracovných miest. „To môže fungovať ale len krátkodobo. Naopak v dlhom období je to kontraproduktívne, pretože straty nie je možné niesť donekonečna, a je tu vysoká pravdepodobnosť, že Peugeot úplne skrachuje a potom by o pracovné miesta neprišlo len osem tisíc, ale všetci zamestnanci, ktorých je cez 200 tisíc.“

Francúzske automobilky nie sú konkurencieschopné, tvrdia analytici. Podľa nich je to spôsobené práve tým, že silné odbory tlačia na rast miezd, ktoré za posledných desať  rokov vzrástlo o osem percent. V porovnaní s nemeckými automobilkami mzdy narástli za rovnaké obdobie len o 1,6 percenta. Peugeot a Citroën sa zameriavajú  skôr na nižšiu triedu automobilov. V tomto segmente medzi výrobcami zúri cenová vojna, spoločne s nižším dopytom po automobiloch a zároveň požiadavkách zo strany vlády na zachovanie  výroby a ďalších požiadavkách odborov na rast miezd, je ziskovosť PSA absolútne nedosiahnuteľná méta. Ide o smrtiaci kokteil, ktorý by nebola schopná ustáť žiadna súkromná automobilka.

Ďalším príkladom rozširujúceho sa Zwangwirtschaft je oceliarňa ArcelorMittal, upozorňuje Valentík. „Francúzska vláda vyložila triumfy na stôl, keď sa vyhráža pánovi Mittalovi znárodnením jeho majetku. Tamojšia exekutíva má problém s tým, že oceliarsky gigant chce prepustiť cez 600 pracovníkov kvôli uzatvoreniu dvoch pecí. Dôvodom k obmedzeniu prevádzky sú opäť ekonomické dôvody a slabý dopyt po oceli. Napríklad v Číne prevyšuje ročná výroba ocele dopyt o 200 miliónov ton, a to je hospodárstvo, ktoré na rozdiel od Francúzska vykazuje hospodársky rast.“

Analytici upozorňujú, že francúzske hospodárstvo  za posledných tridsať rokov stratilo konkurenčné výhody snáď vo všetkých smeroch.  Investori sa snažia Francúzsko vyhýbať veľkým oblúkom, pretože Zwangwirtschaft je obrovským rizikom. Do krajiny tak neprúdi  investiční kapitál, rozvoj technológie je na minimálnej úrovni a slovo inovácia sa z francúzskych firiem už dávno vytratilo. „Nepružná legislatíva, prebujnená byrokracia, štátna regulácia a diktovanie podmienok zo strany štátu, nemôže Francúzsko z dlhodobého hľadiska udržať na súčasnej hospodárskej úrovni. Týmto spôsobom fungovania je len otázkou času, kedy Francúzsko bude hrať „tretie husle“ a nie druhé, ako je tomu teraz.“ Krajina už stratila najlepšie ratingové ohodnotenie od spoločnosti S&P a Moody´s. Nezamestnanosť sa vyšplhala na štrnásť ročné maximum, a trh práce začína pomaly stagnovať.